Naprieč Austráliou

Nášmu putovaniu

po najjužnejšom kontinente na svete predchádzal tvrdý rok driny spojený so štúdiom v Sydney. Aj o tom by sa dalo čo to popísať, ako sme sa učili nosiť tri aj štyri taniere naraz, drhli panvice, učili sa pripravovať maďarský guláš či „empanadas“ a popritom poctivo študovali. Ja by som však rada venovala tento príspevok skôr tej druhej, príjemnejšej časti nášho pobytu a síce cestovaniu. Rozhodli sme sa cestovať až celé štyri mesiace, čím sme sa asi stali výnimkou spomedzi mnohých českých a slovenských študentov v Austrálii, keďže väčšina z nich si chce v Austrálii zarobiť a takmer vôbec necestujú. Posádku tvorila moja maličkosť, môj priateľ, kamarátka a Ford Falcon ročník 87.

Trasa začínala a končila v Sydney

V Európe vedú všetky cesty do Ríma, ale čo má povedať Austrália, keď Rím je tak ďaleko... Vyrazili sme trochu netradične, vnútrozemím Nového Južného Walesu, cez národné parky Barrington Tops, New England, Cathedral Rock a Dorrigo. Snáď úplne najviac nás zaujal Cathedral Rock, ktorý nie je veľmi známy a preto aj počet turistov na m² sa rovnal takmer nule. Jeho hlavnou atrakciou je súbor žulových skál, ktoré poskytujú nádherný výhľad na okolie. Musím konštatovať, že po absolvovaní celej cesty bola návšteva Cathedral Rock jedným z našich najkrajších zážitkov.

Po pár dňoch vo vnútrozemí sme sa už nevedeli dočkať mora a tak sme strávili tri noci v legendárnom Byron Bay. Európanovi názov tohto mestečka, mimochodom ide o najvýchodnejší bod austrálskej pevniny, asi veľa nepovie, je to však centrum milovníkov surfovania z celej Austrálie a má svoju nezameniteľnú atmosféru. Našli sme si kemp so skvelou polohou priamo na pláži, spravili výlet na maják, z ktorého je úžasný výhľad na okolité pláže, popritom nás stihli ponaháňať dve gazely, počvachtali sme sa v mori, stihli sme sa spáliť a ešte sme sa zúčastnili miestneho „reggae“ festivalu.

Cestou z Byron Bay

sme sa cez známy Nimbin pobrali ďalej na Brisbane, hlavné mesto Queenslandu. Ešte predtým sme sa zastavili na Gold Coast, známom „ozzie“ letovisku, len preto, aby sme si pofotili mrakodrapy na pláži, ale keďže koncentrácia „fast-foods“ a tučných tínedžerov sa veľmi rapídne zvýšila, rozhodli sme sa toto miesto rýchlo opustiť.

Ďalšou významnejšou zastávkou bol Friser Island

Opäť niečo o čom som pred príchodom do Austrálie nikdy nepočula. Je to najväčší pieskový ostrov na svete s dĺžkou 120 a šírkou 15 km, ktorý je zapísaný do zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Kúpať sa tu v mori nedá, nakoľko je plné žralokov a sú tam silné spodné prúdy. Pláž naozaj aj na pohľad vyzerala zlovestne. Náhradou sú však prekrásne, krištáľovo čisté jazerá, ktorých je tam okolo dvesto! Ostrov je husto zalesnený nádhernými, starými, obrovskými stromami, miestami les prechádza do púšte a môžete sa poprechádzať aj po piesočných dunách. 

Fraser Island je naozaj celý z piesku a aby ho aspoň trošku chránili proti návalom turistov, nevybudovali na ňom spevnené cesty. Museli sme teda nášho pažravého Falcona so spotrebou 13 litrov na 100 km nechať na parkovisku a požičali sme si ešte pažravejší terénny vojenský Land Rover. Na ostrove sme strávili tri dnii a museli sme sa zmieriť s tým, že nás v noci oňuchávali hladní dingovia. Fraser Island je totiž jedným z mála miest, kde žijú ako čistokrvní. Ďalšou našou zastávkou bol národný park Eungella neďaleko mesta Mackay, kde sme si pozreli vtákopyska vo voľnej prírode.

Majiteľ kempu, v ktorom sme boli ubytovaní, bol starý morský vlk a tak nám sprostredkoval plavbu so zľavou po Whitsunday Islands, čo sú jedny z najkrajších koralových ostrovov v Austrálii. Ale po príchode do mestečka Airlie Beach, ktoré je východiskovým bodom výletu na ostrovy, sme boli nútené konštatovať, že nás pekne dostal. Za plavbu sme zaplatili o tretinu viac ako na tú istú loď pýtali cestovné kancelárie v Airlie. Ak môžem poradiť, plavbu si vyberte priamo v Airlie Beach, je tam veľa cestovných kancelárií a široká ponuka. Ostrovy ale naozaj stáli za to, šnorklovanie s korytnačkou, spanie priamo na palube lode a Whiteheaven Beach s úplne bielym pieskom, ktorá je údajne najkrajšia pláž v Austrálii. Jediným negatívnym zážitkom bola nutnosť mať oblečené „stinger suits“, čo sú ochranné obleky proti medúzam, ktoré sa od októbra do mája nachádzajú takmer na celom severnom pobreží Queenslandu a v Severnom teritóriu.

Z Airlie Beach sme sa vydali do Cairns

so zastávkou v Mission Beach, čo je opäť krásna pláž, ale čo z toho, keď sa tam nedá kúpať. Cairns je turistické stredisko tropického Queenslandu a.môžete z neho absolvovať množstvo výletov na okolité ostrovy, z nich najbližšie sú Green a Fitzroy Island, či priamo na Veľký bariérový útes. Samozrejme, dá sa tam plaviť aj z akéhokoľvek väčšieho letoviska v Queenslande, ale plavba z Cairns je o polovicu lacnejšia. Útes je vzdialený od pobrežia 40 - 100 km a práve vďaka útesu je more v severnom Queenslande pokojné, čo je obrovský rozdiel v porovnaní s plážami na surfovanie v Novom Južnom Walese či Viktórii. My sme boli trošku z Cairns sklamaní, nakoľko v meste nie je pláž, iba kúpalisko, aj keď priamo v centre mesta a zadarmo. Tak sme sa pobrali pozrieť si v Severnom teritóriu Daintree, Mossman Gorge s nádhernou riekou s možnosťou kúpania a dažďovým pralesom a Cape Tribulation, čo je jediné miesto, kde sa koralový útes stretáva s dažďovým pralesom. V dedinke Daintree sa náš termostat rozhodol, že už toho má dosť a tým pádom nám chladič auta prestal chladiť. Keďže najbližší servis bol vzdialený 30 km, jedinou šancou bolo zavolať odťahovú službu. Nakoniec všetko dopadlo dobre, celé nás to stálo niečo cez tri desiatky dolárov a odtiahnutie auta bolo vďaka poistke zadarmo.

Rozhodli sme sa pomaly presunúť cez Alherton Tablelands do vnútrozemia „outback“. Jeden z nás vymyslel skratku menej známou trasou na Normanton, ale neradím vám návštevu tohto mesta, lebo sme sa neprestajne vyhýbali obrovským kamiónom s tromi vlečkami „roadtrains“, čo malo za následok, že hladina adrenalínu v našom Falcone niekoľkonásobne stúpla. Treba si uvedomiť, že austrálske vnútrozemie je krajina, kde nie je nič! Pumpa alebo motorest „roadhouse“ každých 300 km, sem-tam nejaká dedinka, viac pôvodných obyvateľov „aborigines“, múch, kráv, klokanov „kangaroos“ a vysoká teplota ovzdušia. Večerná jazda odpadá, nakoľko klokany

sú práve za súmraku a v noci aktívne a zraziť sa s takým klokanom vám môže byť osudné. Hlavné cesty ako Flinders Highway z Townsville do Three Ways sú dvojprúdové asfaltky, ale práve spomínaná cesta, ktorou sme sa vybrali na Normantom bola jednoprúdová, čo znamenalo vyhýbanie sa oproti idúcim automobilom. Pri stretnutí s kamiónom radím zastať a počkať kým prejde, pretože sa môže stať, že sa nevyhne, čo sa prihodilo nám. Chvalabohu, jediným následkom bol defekt kolesa a psychická trauma celej posádky.

Do národného parku Nitmiluk

sme dorazili po menších technických problémoch, výmene alternátora a po prekonaní ďalších približne 2500 km. Národný park Nitmiluk bol predtým známy ako Katherine. Požičali sme si kanoe a poveslovali v nádhernej rokline, ktorú vytvorila rieka Katherine. Odtiaľ to už bol len kúsok do ďalšej pamiatky svetového dedičstva, národného parku Kakadu o rozlohe zhruba 200 tisíc km². Názov parku pochádza z mena miestneho kmeňa pôvodných obyvateľov Gagadju, čiže nie z mena papagája Kakadu ako si väčšina návštevníkov myslí. Je to miesto, ktoré má okrem prírodných krás aj veľký kultúrny význam, pretože sa tu zachovalo obrovské množstvo skalných malieb pôvodných obyvateľov.

V parku je ich viac ako 5000 a ich vek sa odhaduje od 20 tisíc do 10 rokov. V parku pracuje takmer tretina domorodcov a keďže im bolo toto územie vrátené, o správe parku aj rozhodujú. Jednou z najznámejších osobností Kakadu a kultúry pôvodných obyvateľov je jeden zo zakladateľov parku Bill Neidje. My sme v Kakadu absolvovali plavbu po Yellow River. Z lode sme videli aspoň desať krokodílov, množstvo volaviek, kormoránov, divokých husí, morských orlov, rybárikov, aj divoké kone a byvoly. Navštívili sme miesta Nourlangie a Ubirr, kde je najviac domorodých skalných malieb. Musím povedať, že predovšetkým Ubirr mal nádhernú atmosféru a poskytol nám krásny výhľad na Arnhem Land, obrovské územie domorodcov, ktoré je možné navštíviť len s povolením.

Z Kakadu

sme sa presunuli do Darwinu a odtiaľ do národného parku Litchfield s množstvom vodopádov a jazier, čo uvítate, keď si uvedomíte, že v mori sa kúpať nedá, denná teplota presahuje 35 stupňov a všade dookola sa to hemží krokodílmi. Vodopády v Lichtfielde sú našťastie výnimkou. Nuž a potom sme sa vydali našou anámou Stuart Highway cez Alice Springs a Devil´s Marbles s obrovskými červenými balvanmi, akoby rozsypanými po púšti v národnom parku Uluru, kedysi známom pod názvom Ayers Rock. Pre vysvetlenie musím povedať, že všetky anglické názvy boli nahradené pôvodnými názvami, preto aj národný park Katherine sa už volá Nitmiluk.

Svetoznáme Red Center

je naozaj červené, čím viac idete do centra Austrálie, tým červenšia je pôda a skaly. Po zaplatení vstupného poplatku sme sa utáborili v Yulare, turistickom stredisku vybudovanom v strede púšte, v asi najdrahšom kempe približne. 25 km od Uluru. Červená skala naozaj stála za to, odporúčam vám urobiť prechádzku okolo celej skaly „base walk“ v dĺžke desať km. Môžete vyjsť aj na vrchol, ale to sa prieči náboženstvu tunajších pôvodných obyvateľov Anangov, pre ktorých je skala posvätným miestom. Okrem toho je to riadny výstup pri ktorom už zahynul nejeden turista.

Cestou z Uluru sme sa ešte zastavili v Kings Canyon

a potom šup na juh cez Coober Pedy v Južnej Austrálii, mesto v strede púšte s najväčšou ťažbou opálov na svete. Keďže je tu šialené teplo, cez deň až 50 stupňov a v noci teploty na úrovni mrazu, ľudia tu žijú v príbytkoch vykopaných v zemi „dugouts“. Navštívili sme podzemnú galériu, kaviareň, ale najzaujímavejšia bola návšteva Krokodíla Harryho. Harry je pôvodom litovský barón, ktorý pred 50 rokmi lovil krokodílov v Severnom teritóriu. V jeho podzemnom dome sa natáčalo niekoľko filmov, medzi iným aj Mad Max s Tinou Turner a Melom Gibsonom. Vydýchli sme si, keď sme dorazili do Port Augusty, vnútrozemie so 40-stupňovými teplotami a neznesiteľnými muchami bolo za nami. Ani sa nám nechcelo veriť, že sme tam strávili až tri týždne. Rozhodli sme sa zastaviť vo Flinders Ranges, kde sme vystúpili na najvyšší vrchol St.Mary´s Peak s výškou 1170 m. Vo Flinders sa nám takmer podarilo zraziť jedného neposedného klokana, ale chvalabohu to prežil, iba sme mu odreli kožuch.

Pokračovali sme cez vinárske oblasti Južnej Austrálie

Clare Vale a Barrosa Valley do Adelaide. Pre tých, ktorí nevedia, ako to chodí v takej austrálskej vinárskej oblasti, vysvetlím, že chodíte z vinice do vinice a ochutnávate, čo chcete, bez toho, že by ste niečo platili alebo si museli kúpiť fľašu vína. Takže po návšteve pár viníc už máte problémy s koordináciou jednotlivých častí tela. Ako nám povedal jeden Melbourčan, Adelaide je trochu spomalené „delayed“ austrálske mesto, preto sme sa vybrali do národného parku Grampians v štáte Viktória. Je to nádherné pohorie, trochu nám pripomínalo Nízke Tatry, hlavne tým, že bolo vďaka blízkosti mora podstatne zelenšie ako Flinders Ranges.

Z Grampians je to mali už len kúsok na veľkú oceánsku cestu Great Ocean Road, kde pobrežie lemujú pieskovcové skaly, do ktorých sa zakusuje more a postupne tak mení ich tvar. Patria sem aj svetoznámi dvanásti apoštoli Twelve Apostles, ale takýchto skalných útvarov je oveľa viac, a tak každých 200 m musíte zaparkovať, vyskočiť z auta a ísť sa pozrieť na výhľad, až vás to po 7 – 8 obhliadkach týchto pieskovcových útvaroch prestane baviť. Od Cape Ptway sa charakter pobrežia mení, pláže sú prístupnejšie a vhodné na kúpanie, aj keď práve tu sa nachádzajú najznámejšie strediská surfovania vo Viktórii ako Apollo Bay, Lorne alebo Toquay.

Našou ďalšou métou bola Tasmánia

Tu sme sa rozhodli stráviť Vianoce a Nový rok, ostrov vzdialený asi 300 km od Melbourne. Aby sme nemuseli prenajímať ďalšie auto, zobrali sme so sebou aj svojho štvorkolesového tátoša a cestovali na Tasmániu loďou Spirit of Tasmania. Keďže bola sezóna, jednosmerná cesta nás stála len za auto štyri krát toľko ako najlacnejšia spiatočná letenka leteckou spoločnosťou Virgin Blue.Cesta pobrežím je naozaj nádherná, aj keď dosť kľukatá a úzka. Na Great Ocean Road sme zažili aj jednu z našich najväčších cestovateľských kríz, najmä vďaka veľkej koncentrácii múch. Je to prekvapivé, ale asi si muchy z vnútrozemia povedali, že potrebujú trochu morského vzduchu a odskočili si s nami, hlavne špeciálne piesočné muchy „sand flies“. Okrem toho bolo príliš teplo a možnosti zadarmo kempovať obmedzené, ale chvalabohu sme to bez ujmy na zdraví nejako prežili. O Tasmánii by sa dalo veľa napísať. Rozlohou je o niečo väčšia ako Slovensko, čiastočne vám ho aj pripomína, pretože je veľmi hornatá, ak si samozrejme odmyslíte more. Ostrov je kvôli chladnej klíme veľmi riedko osídlený, najviac miest je na severnom pobreží, hlavné mesto Hobart je na juhu, ale inak väčšinu usadlostí tvoria dedinky s tisíc obyvateľmi. Treba na to myslieť hlavne pri nákupe zásob, pretože potraviny na vidieku sú podstatne drahšie ako v mestách. Je veľký rozdiel medzi východnou a západnou časťou Tasmánie. Východ je mierne kopcovitý a pobrežie má nádherné pláže, západ je hornatejší, pobrežie viac skalnaté a tvoria ho poväčšine národné parky. Nuž a juhozápad je už úplná divočina, súvislý národný park, z veľkej časti neprebádané územie. Smutnou skutočnosťou je, že pôvodní obyvatelia Tasmánie boli počas kolonizácie ostrova úplne vyvraždení a tiež, že vďaka svojej izolácii bola Tasmánia s obľubou využívaná na budovanie trestaneckých osád.

Úspešne sme sa vylodili v Devonporte, strávili deň v príjemnom mestečku Launceston a vybrali sa smerom do nie veľmi známeho národného parku Mount Wiliam. Počasie nám veľmi neprialo a tak sme sa rozhodli presunúť do oblasti Bay of Fires. Po ceste sme sa stihli zoznámiť so sympatickým párom, ktorý nám ukázal krásne miesto na kempovanie. Snáď ešte krajšie bolo v južnej časti Bay of Fires, kúsok od mestečka St. Helens. Keďže nejde o národný park, kempovať môžete zadarmo, priamo na nádhernej pláži s bielym pieskom, tyrkysovou vodou a červenými skalami. Tu sme sa rozhodli stráviť vianočné sviatky.

Pokračovali sme cez národný park Freycinet

so slávnym Wineglass Bay do Porth Arthur. Je to veľmi pekne zrekonštruovaná bývala trestanecká osada. Ďalšou zastávkou bol na austrálske pomery historický Richmond, kde sme sa zoznámili s manželským párom, ich dvoma psami a pubertálnou dcérou a prijali sme ich pozvanie na prenocovanie. Silvester sme strávili v Hobarte, príjemnom prístave a mali sme šťastie, že práve prebiehal letný festival. Po rozhovore s jedným domácim sme sa rozhodli navštíviť najjužnejší cíp Tasmánie do Cockle Creek, odkiaľ je do Antarktídy už len 2500 km, čo je jeden z dôvodov chladnej tasmánskej klímy. Nádherné miesto, opäť stanovanie zadarmo, jediným rušivým momentom bola hlučná skupinka domácich, ktorí z nedostatku inej spoločenskej činnosti učili svoje maloleté deti šoférovať, čo znamenalo túrovanie motora a premávanie áut hore dole. Najprv sme im vynadali my, na druhý deň niekto iný, takže nakoniec sa vyparili.

Ďalšou zastávkou bol národný park Mt.Field

Spravili sme si krásnu túru v alpskom pásme popri plesách a prespali sme v jednej z mnohých horských chát. Žiaľ, v nasledujúcich dňoch nám už počasie neprialo a tak najznámejšie národné parky Cradle Valley-Lake St. Clare a Franklin – Gordon Wild Rivers sme prefrčali veľmi rýchlo. Keď totiž v tasmánskych horách začne pršať, len tak rýchlo neprestane. V priemere tu prší 8 dní z desiatich. Nemohli sme teda absolvovať známy Overland Track, 5 - 6 dňovú 80 km dlhú túru z Cradle Valley do Lake St.Clare. Chvalabohu, lebo aj keď sme sa snažili získať kondičku, vybavenie nám chýbalo a tak by sme tam asi v našich letných spacích vakoch dobre premrzli. V jednej príjemnej chate pri Mt. Roland sme sa zoznámili s česko-holandským párom a prijali sme pozvanie stráviť pár dní v ich dome v Melbourne. S Tasmániou sme sa rozlúčili opäť v Devonporte zhliadnutím poslednej epizódy Pána prsteňov, počasie sa ako naschvál začalo vylepšovať.

Melbourne

bolo so svojou európskou atmosférou kaviarní veľmi príjemná zmena, trochu sme sa povozili v električkách. Odtiaľ sme sa vydali cez národný park Alpine, kde sme videli jeden z najkrajších západov slnka a spali v opustenej chate, do Canberry, kde sme strávili pár dní u známych. Canberra ako hlavné mesto Austrálie od roku 1927 je mladé mesto a preto je tu všetko nové, okrem toho tu sídlia všetky vládne inštitúcie, čiže sa môže zdať dosť nudné, svojím spôsobom je však veľmi zaujímavé. Máte jedinečnú šancu navštíviť národnú galériu či múzeum úplne zadarmo.

A potom hurá naspäť do Sydney

Cestou sme navštívili národný park Murramarang už v Novom Južnom Walese. Taký malý raj na zemi, výborný kemp, papagáje, ktoré vám jedia z ruky, gazely a klokany pasúce sa priamo na pláži. Po dvoch týždňoch strávených v Sydney sme sa vybrali navštíviť aj západnú časť Austrálie. Auto sme už ale nechali v Sydney kamarátovi na predaj a do Perthu sme leteli spoločnosťou Virgin Blue. V Perthe sme zažili najväčšiu horúčavu z celého pobytu a navyše v rámci šetrenia sme sa neprezieravo ubytovali v ubytovni bez klimatizácie. Tak sme sa rozhodli vypadnúť čo najskôr a presunúť sa na juh do Bunbury, kde mali byť hravé a prítulné delfíny. Tie sa ale práve vtedy neukázali, aj keď ich vykukával kopec chtivých turistov. Presunuli sme sa ešte viac na juh, tentoraz už stopom a posledné dni pred odchodom domov sme strávili vo vinohradníckej oblasti Margaret River, požičali sme si bicykle a pobehali zopár vinární, takže sa nám späť šlapalo už ťažšie. Tu bolo fakt nádherne, približne 20 km od dedinky Margaret River sú najznámejšie pláže na surfovanie v Západnej Austrálii.. Na záver sme si nechali Fremantle, prvú osadu na západnom pobreží Austrálie a dnes predmestie Perthu na rieke Swan, ktorá sa pri Fremantli vlieva do mora. Vďaka množstvu talianskych, portugalských a chorvátskych prisťahovalcov má osobitú, takmer stredomorskú atmosféru. V roku 1987 sa v ňom konal American Cup, svetoznáma súťaž v jachtingu a odvtedy je celé mestečko nádherne zrekonštruované. Nuž a z Fremantlu sme už po takmer jeden a pol roku strávenom na tomto nádhernom kontinente nasadli v Perthe na lietadlo a po jednomesačnej zastávke v Thajsku sme sa ocitli na našom krásnom Slovensku.

Text a foto: Lucia a Michal

Na našej facebook stránke nájdete najnovšie informácie o našej ponuke programov.

Prejsť na facebook ANO.sk